Hovoriť o originalite Cikkerovej tvorby, jeho svojráznom hudobnom jazyku či o miere prínosu k rozvoju hudobnej kultúry na Slovensku by bolo liatím vody do mora. Na túto tému už bolo napísaných množstvo fundovaných odborných štúdií, mnohé s apoteotickým duchom. Intenzita kompozičnej potencie vyžaruje z Cikkerových skladieb tak naliehavo, že je len prirodzené, že dokáže osloviť aj takého milovníka hudby, ktorý je geograficky či kultúrne vzdialený od našich končín Dunajskej kotliny. Viem o čom hovorím, lebo sám som mal možnosť presvedčiť sa o tom napríklad v USA či Japonsku. V roku 2000 sme spolu s mojím priateľom, americkým dirigentom Leom Najarom pripravili Festival slovenskej vážnej hudby, ktorého centrom bolo mesto Cleveland. Tam sa konal aj záverečný orchestrálny koncert festivalu – v jednej z najprestížnejších koncertných siení USA – v Severance Hall. Skladby našich autorov tam vyvolali ovácie 1600 poslucháčov. Zažil som aj všetky prípravné skúšky Ohio Chamber Orchestra. Ako prvé dostali hráči na pult Cikkerove Spomienky. Už po prvých minútach skúšky som zažil krásne pohladenie duše, keď členovia orchestra spontánne zareagovali smerom k dirigentovi. Bolo to unisono o tom, ako je možné, že túto vynikajúcu skladbu predtým nepoznali a nepočuli. Recenzent koncertu v jednom z centrálnych denníkov krajiny popri vysoko pozitívnych impresiách napísal aj myšlienku, v ktorej diela našich autorov prirovnal k pokladom potopených lodí, ktoré čakajú na svojich objaviteľov.

Tento úvod nie je náhodný. Chce pripomenúť, že aj po vyše desaťročí, ktoré uplynulo od otvorenia sa Slovenska svetu, bola ešte stále významná časť našej kultúry exoticky neznámou. O to obdivuhodnejší bol triumfálny prienik Cikkera do hudobného sveta západnej Európy v čase železnej opony. Okrem nadšených recenzií mu to prinieslo aj dve významné ocenenia. Cenu UNESCO za hudbu a Herderovu cenu, ktorej materiálna zložka umožnila Cikkerovcom konečne získať dôstojné rodinné sídlo v bratislavskom Fialkovom údolí. Aj keď pohľad na dramaturgickú stavbu väčšiny komorných či orchestrálnych koncertov dneška napovedá, že % súčasnej tvorby či hudby 2. polovice 20. storočia je možno menšie než kedysi, Cikkerova tvorba tu má svoje stabilné miesto. Interpretuje sa kontinuálne, nielen v jubilejných rokoch. Nemožno nespomenúť pekný kompliment Cikkerovej klavírnej tvorbe, keď na vlaňajšej medzinárodnej súťaži klaviristov v Dolnom Kubíne sa stali Cikkerove diela povinnými skladbami v takmer všetkých kategóriách. Troch mladých klaviristov, víťazov jednotlivých kategórií súťaže privítame v jeseni na koncerte v našom múzeu v rámci koncertov „Dni Jána Cikkera.“ Tieto sme otvorili už v júni slávnostným orchestrálnym koncertom v jeho rodnej Banskej Bystrici. Repríza bola v Bratislave, meste, v ktorom prežil skladateľ väčšinu svojho života. A Cikkerovské komorné koncerty zaznejú ešte v ďalších slovenských mestách. Cikkerovo jubileum si spontánne pripomína aj britská The Dvořák Society so sídlom v Londýne. O jeho hudbu sa intenzívnejšie začali zaujímať po návšteve Cikkerovho múzea, ktoré ich nadchlo. O novom CD Ján Cikker Inštrumentálna tvorba, ktoré sme im zaslali, píše Susan Jenkinson i v najnovšom júlovom čísle ich časopisu. Cikkerove diela z tohto CD zaznejú aj vo vysielaní BBC práve dnes, v deň autorovho jubilea. Krásny hold tomuto výročiu i tvorbe pripravuje aj Slovenská filharmónia na svojich koncertoch 9. a 10.decembra. Pod taktovkou Daniela Raiskina tu zaznejú dve Ódy na radosť. Beethovenova a Cikkerova. Škoda len, že pôvodne prisľúbená inscenácia Cikkerovej opery v SND bola odsunutá do čias budúcich…

Peter Michalica,

predseda správnej rady Nadácie Jána Cikkera